Z histórie Veľkej pardubickej

 

Prvý krát sa Veľká pardubická bežala v roku 1874. Ale už niekoľko desiatok rokov predtím sa v Pardubiciach a priľahlých lokalitách dostihy konali. Pardubice poznal od počiatku celý dostihový svet.

Dostihová dráha v miestach, kde sa dnes behá, bola založená v roku 1856. Dnešnú podobu má dráha od prvých povojnových rokov. Až do roku 1951 se běhalo i za tribunami a do dnešního vojenského prostoru směrem na Popkovice. Kone po prekonaní prekážky číslo 12, ktorá má rovnaké označenie i v súčasnej doběe, prebehli v zatáčke cez hlavnú dráhu za tribúny a prekonávali tu päť skokov. Niekde v miestach kde za paddockom stoja nové stajne bola prekážka číslo 14, na ktorej došlo k tragickému smrteľnému zraneniu kapitána Rudolfa Poplera. Kúsokk od brány, kde sa vchádza na parkovisko, kone prekonávali Hadí príkop a na dráhu sa vracali za končiacim valom pre divákov a smerovali na Veľký vodný príkop. Od roku 1952 se celý kurz dostihu zabudoval do vnútorného priestoru hlavnej dráhy.
V priebehu histórie sa niekoľkokrát menil kurz dostihu, naposledy práve v roku 1998, kedy sa prvýkrát záverečná fáza dostihu po hlavnej dráhe bežela opačným smerom. Premiestnenie cieľa a otočenie bežania na pravú ruku má úzku súvislosť s postavením novej tribúny. Hlavná dráha má dookola 2200 metrov, dĺžka dostihu bola v prvých rokoch uvádzaná 5600 až 6400 metrov, potom sa až do roku 1937 udávala dĺžka 6400 metrov. V rokoch 1946-1951 bola dĺžka trati 6900 metrov. V rokoch 1952 až 1956 se po prekonaní Malých záhradok číslo 8-9 točilo doprava na dnešnú prekážku číslo 36 a potom sa pokračovalo od prekážky číslo 11 tak ako to poznáme dnes. V roku 1957 sa ale zistilo, že dĺžka dráhy nie je 6900 metrov, ale o niekoľko sto metrov kratšia a tak sa začalo behať v sekvenci prekážok číslo 10, 10a, 11 tak ako teraz a trať sa predĺžila na požadovaných 6900 metrov. Kone musia prekonať celkom 31 prekážok. Najznámejším je Taxisov príkop, ktorý je taktiež jedným z najťažších skokov na svete. Skáče sa po štarte ako štvrtá prekážka. Jeho príkop má šírku 5 metrov a po úprave je teraz hlboký 1 meter, keď predtým mal hĺbku dvojnásobnú. Pred príkopom je živý plot vysoký 140 centimetrov a vykazuje i rovnakú šírku. Kone pri jeho prekonávaní letia vzduchom asi 8 metrov. V kurze je ešte niekoľko ďalších obtiažných prekážok, ktoré často rozhodujú o úspechu alebo neúspechu jednotlivých štartujúcich. Takými sú Írska lavica, Popkovický skok, Francúzsky skok, Hadí príkop, Veľký vodný príkop, Záhradky, Veľký anglický skok a Havlov skok.

Povrch dráhy je väčšinou trávnatý, časť je vedená cez oranice, ktorých podiel však v niektorých obdobiach značne poklesol. V prvých desaťročiach tvorili oranice takmer polovicu dĺžky dostihu, neskôr asi tretinu a teraz asi štvrtinu. Taktiež niektoré prekážky boli pre zvýšenie bezpečnosti koní a jazdcov upravené. Naposledy mali najväčšiu zmenu vodné príkopy, kde boli na pôvodnom prírodnom vodnom toku postavené betónové vane. Bezpečnosť sa zvýšila, ale "utrpela" tým obtiažnosť dostihu. Veľký vodný príkop predtým mnohokrát rozhodoval o víťazovi, dnes je táto prekážka ľahko prekonateľná a dá sa i prebehnúť. Taktiež Veľký Taxisov príkop bol upravený, keď bol čiastočne zasypaný príkop, ale jeho základné parametre sa nezmenili.

Veľká pardubická sa nekonala iba v priebehu oboch svetových vojen, raz zabránilo jej konaniu nepriazeň počasia, keď deň predtým začalo mrznúť a napadol sneh; Veľká sa nekonala taktiež v roku 1968 v dôsledku známych politických udalostí.

Vo štvrtok 5.novembra 1874 sa stal prvým víťazom Veľkej pardubickej kôň PHANTOME v sedle s anglických žokejom Sayersom.

Phantome sa narodil vo Francúzsku a neskôr ho kúpil anglický majiteľ. Na ostrovoch patril k veľmi dobrým prekážkárom a v roku 1874 štartoval vo Veľkej národnej ako jeden z favoritov. Dostih však nedokončil a majiteľ ho predal do Nemecka barónovi von Crammovi. Pre neho potom na podzim získal víťazstvo v Veľkej pardubickej a zapísal sa do jej predlhej listiny víťazov ako prvý. Neskôr v roku 1876 Phantome podľahol vážnemu zraneniu pri veterinárnom zákroku a ešte dnes ho pripomína pomníček na berlínskej dráhe v Hoppegartene.

Celkom sa do listiny víťazov zapísalo celkom 86 mien koní a 76 mien jazdcov

Prvým viacnásobným víťazom dostihu bol hnedák BRIGAND, ktorý vyhral tri po sebe idúce ročníky v rokoch 1875, 1977 a 1978. V prvom prípade bol v jeho sedle jazdec Herbert a ďalšie dva prvenstvá získal v sedle s amatérom Metternichom.

 

Ďalším trojnásobným víťazom bola kobyla LADY ANNE, ktorá zvíťazila v rokoch 1891, 1894 a 1896. Prvý krát s anglickým žokejom Fletcherom a dvakrát potom bol jej partnerom ďalší anglický žokej Geoghegan. Táto kobyla dokázala získať ešte druhé, tretie a štvrté umiestnenie a dlho vojvodila tabuľkám najúspešnejších koní tohoto dostihu. Naviac bola raz z druhého miesta diskvalifikovaná a tak jej celková bilancia je naozaj obdivuhodná.

 

Na ďalšieho trojnásobného víťaza sa potom čakalo 60 rokov a stal sa ním v rokoch 1957-1959 sovietský EPIGRAF, ktorý sa stal prvým vítazom v troch rokoch po sebe idúcich. Predtým Brigand potreboval na tri prvenstvá štyri roky, keď v roku 1896 sa dostih nekonal. EPIGRAF najskôr zvíťazil s jazdcom Fedinom, keď jeho stály jazdec Prachov sa predtým zranil. V ďalších dvoch rokoch už bol jeho partnerom a dvakrát spolu uspeli. EPIGRAF bol veľkým favoritom i v roku 1960, ale po chybe na jednej z prekážok prebehol cieľom až tretí.

 

Trojnásobných víťazov potom mala Veľká pardubická v každom desaťročí, v osemdesiatych rokoch dokonca dvoch. V rokoch 1969, 1971 a 1972 zvíťazil ryšiak KOROK s jazdcom Václavom Chaloupkou, v rokoch 1981-1983 kladrubský SAGAR, vždy s Pavlom Liebichom v sedle, v rokoch 1987-1989 ŽELEZNÍK s Josefom Váňou a táto dvojica zvíťazila i v roku 1991 a ŽELEZNÍK sa stal prvým a doposiaľ jediným štvornásobným víťazom tohoto dostihu. V rokoch 1998-2000 potom triumfoval hnedák PERUÁN s jazdcom Zdeňkom Matysíkom.

Ďalších dvanásť koní sa zapísalo do listiny víťazov dvakrát. Patrí medzi ne napríklad kobyla REGISTANA či valach MASKUL.

Na štart Veľkej pardubickej sa zatiaľ postavilo 946 koní, najviac krát, a to osemkrát, štartovali FLANG, SALVÁTOR a ŽELEZNÍK.

 

Z jazdcov dokázal Josef Váňa zvíťaziť päťkrát, štyrikrát so ŽELEZNÍKOM, v roku 1997 s hnedákom VRONSKY. Václav Chaloupka má v zbierke štyri triumfy, tri s KOROKOM a jeden v roku 1978 s VÁCLAVOM. Rovnaký počet úspechov má na svojom konte i skvelý nemecký žokej Peter Gehm, ktorý bol roku 2001 partnerom hnedáka CHALCO, o rok neskôr vyhral v sedle MASKULA a nasledujúce dva ročníky si pripísal s REGISTANOU. Žokej Peter Gehm ako jediný dokázal Veľkú pardubickú vyhrať štyri roky po sebe.

Tri prvenstvá má vo svojej zbierke šesť jazdcov, prvým bol hneď na počiatku histórie Talian Hector Baltazzi, potom sa podarilo rovnakého úspechu dosiahnuť trojici anglických jazdcov, ktorými boli Fletcher, Buckenham a Geoghegan, na počiatku osemdesiatych rokov trikrát zvíťazil Pavel Liebich v sedle SAGARA a poslední tri ročníky minulého storočia vyhral Zdeněk Matysík v sedle PERUÁNA. Pätnásť jazdcov zvíťazilo dvakrát, naposledy Vladislav Snitkovskij v rokoch 1994 a 1996, keď jeho partneri boli ERUDIT a CIPÍSEK.

V priebehu histórie sa taktiež dostihu zúčastnilo niekoľko žien. Ako prvá Lata Brandisová, ktorá dokonca v poslednom predvojnovom ročníku v roku 1937 s kobylou NORMA zvíťazila. V 60 rokoch bola pravidelnou účastníčkou Eva Palyzová, ktorá v rokoch 1965 a 1971 získala veľmi pekné umiestnenia, keď s Cavaletom a Metálom vybojovala druhé miesta. Ďalšími potom boli Angličanka Charlotte Brew, Jana Nová, R. Charvátová, Martina Růžičková a zatiaľ poslednou siedmou amazonkou bola Lucie Baluchová, ktorá v roku 1997 vybojovala s Grettym tretie miesto.

zaujímavým menom v listine víťazov je Angličan George Williamson, ktorý Veľkú pardubickú vyhral dvakrát v rokoch 1890 s Alphabetom a v roku 1893 s Hadnagym. Tento jazdec taktiež figuruje na listine víťazov Veľkej národnej steeplechase konanej v Liverpoole a zatiaľ je jediným jazdcom, ktorý vyhral oba dostihy.

Časový rekord drží MASKUL, ktorý absolvoval celý dostih za 09:11,25 minút. V povojnovom období, kedy dráha doznala zásadných zmien, bol ako najlepší uvádzaný čas francúzskeho ROYAN DE LUNE, víťaza z roku 1947, jeho čas neskôr prekonali v roku 1961 GRIFEL, hneď o rok neskôr GABOJ a v roku 1973 anglický STEPHEN´S SOCIETY. V roku 1987 vybehol ŽELEZNÍK čas 9:56,13 - prvý krát sa bežalo pod 10 minút. Už tri roky potom vybehla pri jubilejnej stej Veľkej pardubickej LIBENTÍNA čas 9:49,4. Tento rekord vydržal len do roku 1996, kedy zvíťazil CIPÍSEK v čase 9:35,00. Potom tento čas dvakrát prekonali PERUÁN a REGISTANA. Posledným rekordmanom je zmienený MASKUL. Vybehnutý čas síce svedčí o kvalite víťaza, ale je veľmi často priamo závislý na počasí a stave dráhy. Jednotlivé ročníku boli poznamenané taktiež rôznimi zmenami v kurze. Preto je čas víťaza údaj viacmenej štatistický a nemožno z neho vyvodzovať vážne závery.

V počiatkoch histórie boli štartovné polia nepočetné, často iba okolo päť koní, raz dokonca bežala len trojica statočných. Kone boli väčšinou zahraničného pôvodu, najviac nemeckého, anglického a maďarského. Rovnaké to bolo i s jazdcami. Preto taktiež na listine víťazov v prvých desaťročiach figurovali mená anglické, nemecké a talianske. Prvý Čech zvíťazil v dostihu až v roku 1902 - bol ním Ulrich Rosák.

Z trénerov je najúspešnejším MVDr. Čestmír Olehla, ktorého zverenci zvíťazili šesťkrát (štyrikrát ŽELEZNÍK a dvakrát REGISTANA), piatimi úspechmi sa môže chváliť František Holčák (VALENCIO, LIBENTÍNA, RIGOLETTO, ERUDIT a MASKUL), štvornásobne úspešnými potom sú Ing. Václav Chaloupka (3x KOROK, 1x VÁCLAV) a Václav Čermák (3x SAGAR, 1x FESTIVAL). Lenka Horáková je prvou víťaznou ženou trénerkou, keď jej osudovým koňom bol PERUÁN. Trikrát ako tréner bol úspešný i Josef Váňa CIPÍSEK, VRONSKY a CHALCO).

 

Zdroj: Archívy tiskových informací:www.vpcp.cz, www.pardubice-racecourse.cz